V júli stojíte s rozviazanou hadicou pred zvädnutými rastlinami a sledujete vodomer, ktorý sa točí tak rýchlo, že ho takmer nevidíte – platíte za pitnú vodu, ktorú vlievate do zeme.

Poliaty od hlavy po päty sledujete, ako polovica vody z hadice tečie do žľabu medzi dlažbami a druhú polovicu vyparí slnko skôr, než zasiahne korene paradajok.

S hadicou v ruke, pod pálivým slnkom, sledujete, ako sa listy paradajok zvíjajú k zemi – pritom ste ich predvčerom „poriadne“ poliali.

Kopete do zeme a už po dvoch centimetroch narazíte na tvrdú, prasknutú hlinu, ktorá nepustí k sebe ani kvapku vody, hoci ste pred hodinou zapli vodu?

Voda steká zo svahu tak rýchlo, že aj po silnom daždi zostávajú korene rastlín v suchu a povrchová zem sa pomaly splavuje do dolnej časti záhrady.

Stojíte v rozpale júla s motykou v ruke, pot vám tečie po chrbte a hoci ste predvčerom vytrhali každú jedinú bylinu, vaše jahody a paradajky sú znova obalené zeleným kobercom buriny.

Stojíte v sobotu ráno v pyžame na terase, pozeráte sa na svoj „anglický“ trávnik a cítite len frustráciu z toho, že aj pri pravidelnom zalievaní sú v ňom žlté škvrny a vy musíte každých desať dní tráviť dve hodiny s kosačkou v ruke.

Stojíte uprostred svojej dokonale vyprázdnenej trávnatej plochy, ktorá vyzerá ako zelený koberec z katalógu, no okolo vás nelieta ani jediný motýľ a včely ignorujú váš pozemok, aby leteli k susedovi do „zanedbaného“ kútika s púpavami.

Váš jabloňový strom je plný kvetov, no okolo nich nelietajú žiadne včely a mŕtve ticho v lúke znamená jedno – vaša úroda bude tento rok dramaticky nižšia.

Vstávate v sobotu o siedmej ráno, vyjdete na terasu a prvým, čo vidíte, je mriežka trávy, ktorá za tri dni vyrastla o päť centimetrov a pýta si vašu pozornosť.